Stredná zdravotnícka škola
Banská Bystrica
galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria galeria

Nenápadní hrdinovia


je kultúrno-vzdelávací projekt Konfederácie politických väzňov Slovenska a OZ Nenápadní hrdinovia pre základné a stredné školy.

Cieľ projektu:

V školskom roku 2014/2013 som preto oslovila žiakov druhých ročníkov s cieľom zapojiť sa do projektu Nenápadní hrdinovia. Vytvoril sa jeden dvojčlenný tím v zložení Mária Kubušová (2. ZL) a Jana Juričáková (2. ZL), ktorý si vybral osobu Júliusa Rafaja ako predmet svojej práce a výskumu. Počas školského roka sa stretávali s manželkou Júliusa Rafaja, ktorá im poskytovala cenné informácie a spomienky, ktoré spracovali do textu, audio- a videonahrávok a fotoprílohy. Súčasťou ich práce bolo aj štúdium zodpovedajúcej literatúry a návšteva bádateľne Archívu Ústavu pamäti národa v Bratislave a tiež zverejnenie práce v médiách. Termín ukončenia a odovzdania práce bol 30. október 2015.

Ich prácu uvádzam z dôvodu ochrany osobných údajov v skrátenej a upravenej podobe.

PaedDr. Lenka Mališková



Július Rafaj - Život väzňa v Jáchymove

1. Životné míľniky Júliusa Rafaja

Július Rafaj sa narodil v obci Valaská, okres Brezno, rodičom Jánovi a Antónii Rafajovcom. Celé detstvo prežil vo Valaskej. Keď dokončil učňovku v Pohronskom družstve, išiel v roku 1946 za pekárskeho učňa do Banskej Bystrice ku pánu Mihálikovi. Mal troch bratov: Vladimíra, Jozefa a Jaromíra. Najstarší bol elektrikár, druhý automechanik, tretí v poradí bol Július a najmladší bol tiež elektrikár. V mladosti bol aktívny, športoval, skákal na lyžiach, bol členom Sokola a hasičského zboru.

Na základnej vojenskej službe pobudol krátko, približne pol roka, keď sa od svojho vojenského útvaru pri Prahe vzdialil spolu s ďalšími troma vojakmi na viac ako 24 hodín, čo bolo považované za trestný čin svojvoľného odlúčenia. Obvinili ho z toho, že mal v úmysle prekročiť štátne hranice. Bol vyšetrovaný v Prahe-Ruzyni. Fyzicky a psychicky totálne vyčerpaný napokon súhlasil s obvinením a bol odsúdený na 14 rokov väzenia.

Tri roky bol väznený v Jáchymove a pracoval ako baník pod zemou. Potom ho preložili do Väzenského ústavu v Plzni, kde vykonával pomocné práce (páral perie). Počas väzenia mu zomrel otec, ale nemal možnosť ísť mu na pohreb, pretože túto skutočnosť mu zatajili. Neskôr pracoval v Jáchymove ako lámač a bagrista pod zemou. Následne bol prepustený a vrátil sa domov do Valaskej. Až do roku 1965 bol však pozbavený občianskych práv.

Vo Valaskej sa v novembri v roku 1960 oženil so Soňou. Mali už dve deti, keď ho vyzvali na dokončenie vojenskej služby. V roku 1963 ho však vzhľadom na jeho zdravotný stav uznali neschopným výkonu vojenskej služby. Trpel silikózou pľúc, ochorením, pri ktorom sa usádza oxid kremičitý v pľúcach. Musel absolvovať pravidelné lekárske kontroly. Od roku 1968 opäť pracoval ako pekár.

Opakovane žiadal kompetentné úrady o revíziu rozsudku, aby bolo odsúdenie znovu prejednané vzhľadom k tomu, že k výpovedi a k podpisu výpovede bol nútený. Aj po smrti manžela sa p. Rafajová snažila o jeho súdnu rehabilitáciu, dočkala sa však len potvrdenia jeho viny.

Až do roku 1990 Július Rafaj veľa nerozprával o tom, čo prežil, pretože pri prepustení z väzenia musel podpísať mlčanlivosť a aj to, že sa nebude zapájať do verejných vecí. Nemohol chodiť do kostola, ani inak prejavovať svoju vieru.

V roku 1991 išiel Július Rafaj na predčasný dôchodok. Pri jednom z lekárskych vyšetrení v Banskej Bystrici mu zistili rakovinu pľúc. Absolvoval liečebný pobyt v Karlových Varoch. V roku 1993 sa jeho zdravotný stav zhoršil a bola potrebná dlhodobá hospitalizácia.

Zomrel vo Valaskej v kruhu najbližších, kde je aj pochovaný.

2. Osobná výpoveď Júliusa Rafaja

„Až doteraz som neveril, že by spravodlivosť u nás bola taká, ako sa o nej písalo v novinách, hovorilo v rádiu alebo v televízii. Až teraz sa o tom hodne hovorí a píše. V roku 1953 som bol odsúdený Nižším vojenským súdom v Kolíne na 14 rokov pre zbehnutie z vojenskej služby a pre pokus o prechod štátnych hraníc. Nikdy som s týmto rozsudkom nesúhlasil, ale musel som ho prijať. Bol som vyšetrovaný v Prahe v Ruzyni, presne síce nemôžem tvrdiť, že som bol v Ruzyni, lebo po zatknutí som bol asi týždeň vo väzbe v Českých Budějoviciach. Potom prišlo auto, na oči mi dali nejakú handru, zobrali ma do auta. Celou cestou som mal zaviazané oči, takže vtedy som nevedel, kde sme pristáli.

Tam ma hneď dali do cely o rozmeroch asi 2 x 3m. Celé jej zariadenie – posteľ, stolík a stolička – bolo zasunuté v stenách. V ľavom kúte bolo francúzske WC. Neviem , či tá cela nebola niekde v podzemí, lebo svetlo svietilo vo dne v noci. Potom sa začalo vyšetrovanie. Prišiel príslušník, znovu mi zaviazal oči a viedol ma do výťahu. Výťahom sme išli asi na tretie alebo štvrté poschodie. Potom ma zaviedol do kancelárie k vyšetrujúcemu referentovi. Tam mi odviazal oči, pozapínal alebo povypínal nejaké farebné gombíky a vyšiel z kancelárie von. Muž v stredných rokoch sa ma opýtal, ako sa volám, ja som odpovedal a on mi hovorí, že je mojím vyšetrujúcim referentom a že som povinný hovoriť pravdu, lebo ak niečo zamlčím, bude to priťažujúca okolnosť. Hneď sa ma opýtal, za čo som tu, ja som odpovedal, že som chcel ujsť za hranice. On mi dal otázku, prečo som chcel ujsť, ja som mu povedal, lebo sa mi tento režim nepáči. On sa ma opýtal, čo sa mi na ňom nepáči, ja som mu povedal, že nikdy nebudem kývať, keď mi bude niekto ukazovať bielu farbu a bude tvrdiť, že je čierna. Referent sa nahneval a povedal mi, že ja nemám právo kritizovať stranu a vládu. Ja som mu povedal, že práve preto som chcel opustiť republiku, to ho nahnevalo ešte viac a začal sa mi vyhrážať nejakými metódami. Zapálil si cigaretu a ponúkol aj mňa. Ale keď som si chcel ponúkanú cigaretu zobrať, odtiahol ruku a povedal mi, že keď budem rozumný, a keď sa priznám, že budem mať povolené kúpiť si cigarety a že mi povolí aj čítať knihy. Ja na to, že som mu povedal už všetko. Potom zavolal príslušníka a povedal mi, aby som si rozmyslel a spomenul si na všetko. Tri dni ma nechal v cele. Po troch dňoch ma znova zavolal a hneď sa ma spýtal, že čo som chcel v zahraničí robiť. Ja som mu odpovedal, že nad tým som ešte nerozmýšľal a on mi hneď povedal, že som chcel ísť do cudzineckej légie. V tom čase bola vojna v Kórei, tak mi povedal, že som tam chcel ísť zabíjať nevinné deti a starcov. Ja som mu na to odpovedal, že keby som chcel zabíjať, že som si mohol zobrať guľomet a na hraniciach som ho mohol použiť. Ešte som mu povedal, že som ako 13-ročný vojnu zažil a videl som veľa mŕtvych a že sa mi to hnusí. Darmo som ja hovoril, z toho sa do zápisnice nič nedostalo. Potom sa začalo tvrdé vyšetrovanie, nedali mi v noci spať, stále ma budili, raz k referentovi, druhý raz som nemal ruky na deke, nesmel som si ich schovať. No a tak po dvojmesačnom tvrdom vyšetrovaní, vyslabnutý a vychudnutý som už podpísal všetko, na čo si pán referent spomenul, vtedy by som bol podpísal aj šibenicu, lebo som už dobre ani nevnímal...

To, čo je v zápisniciach popísané, to presne opísať neviem, lebo ja som nedostal ani rozsudok ani obžalobu. Pamätám sa len, že je tam napísané, že som chcel ísť do cudzineckej légie a že som chcel zabíjať nevinné deti a starcov, alebo že som sa chcel dať vyškoliť za špióna a že som sa chcel dať zhodiť z lietadla na Slovensko a že som chcel zorganizovať povstanie proti ľudovodemokratickému Československu.

Súd som mal verejný pred celou divíziou, lebo v tom čase bola naša divízia na letnom výcvikovom tábore v Boleticiach na Šumave. Bola to už repríza, ja som musel so všetkým súhlasiť, čo tam popísali. Keď vyniesli rozsudok, predseda senátu sa ma opýtal, či rozsudok prijímam, ja som hneď bez rozmýšľania povedal, že prijímam, ale on mi povedal, aby som sa poradil s obhajcom, na to som ja povedal, že žiadneho obhajcu nemám. Upozornil ma, že obhajca sedí vpravo za stolom, lebo vtedy som ho prvýkrát videl. Pre formu som išiel k obhajcovi a opýtal som sa ho, či mám rozsudok prijať, on mi povedal, aby som ho prijal, lebo ak sa odvolám, že dostanem viac.

Od súdu som išiel na Pankrác. Tam som bol asi týždeň, potom prišiel transport a išiel som do Jáchymova. Keď sme prišli do ústredného tábora v ostrove, tak čo sme boli mladší a súcejší, išli sme robiť do bane na urán, tí starší a chorí išli robiť na povrch.

Ja som sa dostal do tábora Nikolaj. V tomto tábore boli tresty len nad 10 rokov – tam nám hneď povedali, že keď budeme riadne pracovať, doba, ktorú tam budeme, sa nám započíta do odpracovaných rokov, ako keby sme robili v civile. V tomto tábore to bolo v tom čase najhoršie, strava sa dávala len podľa pracovného výkonu – kto pracoval nad 120%, ten mal stravu najlepšiu, do 120% to bola už slabšia – túto stravu dostávali aj tí, ktorí pracovali na povrchu. Ten, kto pracoval pod 100%, mal stravu najslabšiu a túto stravu som dostal aj ja, lebo noví nemali ešte výkony, ale hneď som sa tam zoznámil a kamaráti, ktorí mali peniaze, mi pomohli. V tomto tábore boli dvaja vrahovia a obidvaja boli vo funkcii táborákov (alebo kápovia). Vrahov si v tom čase viacej vážili ako nás, my sme pre nich boli väčší zločinci, to nám dávali aj cítiť. Títo táboráci nerobili nič, nechodili do zamestnania, keď si zmysleli, tak dali nastúpiť celý tábor a nechali tak chlapov stáť aj dve hodiny aj viac a potom tí, čo mali nočné zmeny, išli do práce nevyspatí...

Z tábora na šachtu sa išlo asi 500 metrov. Pol hodiny pred nástupom do zamestnania musela celá zmena nastúpiť a táboráci robili prehliadku (filcung). Kto mal pri sebe niečo, čo sa nesmelo nosiť, toho vrátili a dostal samotku-korekciu. Na samotke dostával jesť len každý tretí deň, tam nemal slamník, iba dosky, alebo musel spať na podlahe a na zakrytie mal len jednu deku. Tí ostatní, čo išli do práce, chodievalo nás asi 300 chlapov, pochodovali zviazaní oceľovým lanom. Stáli sme v 5-stupovom zástupe, museli sme sa pochytať pod pažami a husím pochodom sme museli ísť tých 500 metrov na šachtu.

V tom čase, keď som bol v tomto tábore, prišiel telegram, že mi zomrel otec, no ja som telegram nedostal, dozvedel som sa o smrti svojho otca až dva týždne po pohrebe, keď som z domu dostal list. Hneď som išiel za osvetným príslušníkom a opýtal som sa, prečo mi nedoručil telegram. Osvetový sa mi vysmial a povedal mi, že čo by som mal z toho, keby mi ho doručil, že aj tak by ma nebol pustil na pohreb. Ja som mu zo zlosti povedal, že pre vrahov existujú aj dovolenky, dostal som za to 10 dní samotky.

Úryvky k vyjadreniu sudcu Vyššieho vojenského súdu k Rafajovej žiadosti o obnovu procesu (pravdepodobne v roku 1968): „Pán podplukovník, vy mi tam píšete, že mi bol paragraf daný od 5 do 20 rokov a že som odpykal len najnižšiu hranicu, myslím si, že o výške odpykaného trestu by sa vôbec nemalo hovoriť, zásadné je to, že som bol odsúdený nespravodlivo na 14 rokov a ešte dodnes neviem, za čo ...“

„Pán podplukovník, za to, že ste druhopis tohto oznámenia poslali závodnému výboru v mieste môjho zamestnania, za to vám pekne ďakujem, lebo spolupracovníci tohto závodu už dávno vedia, za aký výmysel som bol odsúdený, a vy mi to teraz aspoň potvrdíte, lebo ja sa preukázať nemôžem, lebo som rozsudok nikdy nedostal a to je, myslím, protizákonné...“

(Autor: Július Rafaj, In: R. Dobiáš: Triedni nepriatelia, s. 359 – 361)